História

Naša Obec Cinobaňa vznikla v 13. storočí ako banícka osada. Jej existencia je písomne doložená od roku 1279. Staré a cudzojazyčné názvy obce uvádzajú tieto pomenovania:

• z roku 1279 - Villa Svine
• z roku 1342 - Cciuina
• z roku 1393 - Zennobanya
• z roku 1460 - Zwynyebanya
• z roku 1773 - Szino-Banya
• z roku 1920 - Cinobaňa

Od polovice 14. storočia patrila Cinobaňa k hradnému panstvu Šomoška. Zakladateľmi a prvými obyvateľmi obce boli Slovania. Dokazujú to i mnohé názvy v chotári obce, ktoré sú slovanského pôvodu: Rovňa, Šibenice, Viničky, Hlbokô, Lipinka, Kostolné, Stráňa, Krivé zeme, Bánično, Červenica, Saskô, Cinopeľ, Brezina, Svinô... Vrchy na okolí majú tiež slovanské názvy: Strieborná, Kopy, Borisovo, Hrb, Brezina, Chrobča.

V rokoch 1554 - 1594 sa nachádzala pod tureckou nadvládou.

V 17. - 18. storočí mala naša obec štatút mestečka. Táto skutočnosť súvisela s rozvojom baníctva (dolovanie striebra a medi). V miestnych kopcoch a dolinkách Cinobane a jej okolí sa ťažili farebné kovy. V súvislosti s banskými osadami Cinobaňa a Lovinobaňa sa počas vlády Ladislava IV. (1272 - 1290 ) spomína "urbura" kráľovský príjem zo strieborných baní týchto osád, čo dosvedčuje, že sa v nich ťažilo striebro. Banské diela sa mohli nachádzať v pohorí Strieborná a Mertlovo, ku ktorým bol prístup z chotárov oboch obcí. Veľa údajov o baníctve sa z tohto obdobia nezachovalo. Bolo to spôsobené aj tým, že toto územie bolo viac desaťročí ohrozované Turkami a istý čas aj pod ich nadvládou. V 70. rokoch 18. storočia boli v Cinobani a okolí intenzívne kutacie práce. Neboli však veľmi úspešné. Najstaršie údaje o ťažbe pochádzajú z roku 1536, nedá sa z nich však zistiť, aké druhy kovov sa tam ťažili.

V 18. storočí upadol záujem o ťažbu drahých kovov v Cinobani.´V chotári obce je jeden hon, ktorý sa volá "Gapeľ". Na tomto mieste vyvážali rudu zo šachty a pri tomto mieste ešte okolo roku 1790 boli malé banícke domčeky. Tam kde teraz stojí Katarínska Huta bol tiež "Gapeľ" a nad ním zeme probované na zlato.

Začiatkom 19. storočia nastal veľký dopyt po železe a liatine. Zakladateľom železiarne v Cinobanskej Maši bol Ján Kossuch. Železiareň spracúvala 25 rokov železnú rudu z Turičiek (Kopy), Hrbu (Malá Baňa, Veľká Baňa). Kutacie práce prebiehali aj na Viničkách, kde sa dolovala železná ruda /kronika obce Cinobaňa/. Ťažba železnej rudy bola nerentabilná. Postupne baníctvo v Cinobani zaniklo.

V roku 1836 založili podnikatelia z rodiny Kuchynka skláreň v osade Katarínska Huta. V roku 1854 prevzal skláreň nový podnikateľ Ján Kossuch. V roku 1847 vznikla v obci železiareň, ktorej majiteľom bol Ján Kossuch. V roku 1854 ju prevzali Kuchinkovci a od roku 1882 bola vo vlastníctve Juraja Krámera a jeho dedičov. V 17. - 18. storočí mala Cinobaňa aj Jarmočné právo. Súviselo to s jej postavením ako mestečka. Toto je potvrdené aj v monografii Novohradu, vydanej v r. 1911 v Budapešti. V roku 1873 zúrila v Cinobani epidémia cholery ktorej podľahlo 1840 obyvateľov.

Zlieváreň - história

Výroba sivej liatiny v Cinobani má bohatú a dlhú zlievárenskú tradíciu. Prvá "železiareň" na území terajšej firmy bola založená v roku 1846. Vyrábali sa v nej rôzne odliatky zo surového železa. V roku 1860 boli vysoké pece zrušené a nahradené kuplovými pecami. Po znárodnení v roku 1948 bol závod pričlenenýk n.p. Kovosmalt Fiľakovo. V závode sa vyrábali odpadové rúry, kanalizačná liatina, veľkokuchynské sporáky a smaltovaný riad. V roku 1957 prešiel závod pod n.p. Podpolianske strojárne Detva. V tomto období sa závod orientoval na výrobu odpadovej kanalizačnej liatiny a strojných odliatkov pre potreby pobočných závodov podniku ZŤS š.p. Detva. Od 1.7.1990 sa závod odčlenil od ZŤS š.p. Detva a stal sa samostatným podnikom. Od roku 1992 sa tento štátny podnik pretransformoval na Novohradskú zlieváreň a.s. , neskôr na spoločnosť s ručením obmedzeným.

Do dnešných dní viackrát zmenil majiteľov (OTA s.r.o., GML s.r.o.). Závod zabezpečuje výrobu odliatkov odpadovej kanalizačnej liatiny a strojných odliatkov až do hmotnosti 2500 kg zo sivej liatiny. Ďalej ponúka výrobu presných odliatkov metódou vytaviteľného modelu.

Skláreň Katarínska Huta - história

Milovať sklo znamená zabudnúť na tmu a tieň,
znamená povzniesť sa k svetlu a jasu,
zadívať sa vyššie do dúhových reflexií a žiaru,
stať sa ušľachtilejšou a jasnejšou bytosťou.

Milovať sklo znamená obdivovať a ceniť si tie vlastnosti,
ktoré tvoria jeho trvalú hodnotu,
nekompromisnú pravdu hmoty a pravdu práce.

Sklársky závod Katarínska Huta bol založený v roku 1841. Založil ho František Kuchynka a bratia. Podnetom k jeho založeniu bol dostatok krásnych bukových lesov a bohatý výskyt kremičitých kameňov na okolitých kopcoch. Spomenuté dôvody neboli samoúčelné. Kvalitné bukové drevo sa používalo na výrobu foriem a vykurovanie pecí a kremeň bol používaný ako základná sklárska surovina na výrobu skla. Závod produkoval spočiatku tovar pre potrebu okolia (džbány, mliečniky, tabuľové sklo a podobne). Avšak už v roku 1842 sa podnikateľ zúčastnil zemskej výstavy v Budapešti s pokálom, ktorý nebol určený na predaj, preto neobdržal cenu. Pokál bol ocenený mimo súťaž vzhľadom k jeho veľkosti a zvláštnemu prevedeniu. Doposiaľ je vystavený v budapeštianskom múzeu. Viaceré podobné podujatia znamenali nezabudnuteľné meno sklárne v podnikateľských kruhoch. Avšak už v roku 1843 skláreň za vystavené výrobky obdržala zlatú medailu.

Ďalší rozkvet výroby nastáva prevzatím sklárne novým majiteľom, švagrom zakladateľa, Jánom Kožuchom v roku 1849, ktorý bol obchodníkom so sklom v Budapešti a zároveň majiteľom železiarskeho závodu v Cinobanskej Maši, kde sa vyrábalo náradie pre potrebu sklární (formy, naberačky skla, mechanické meniace zariadenia a iné). Po jeho smrti v roku 1863 prevzala a zveľaďovala závod jeho manželka Karolína rodená Kuchynková, ktorá viedla závod ešte plných 40 rokov.

Jej zať, doktor práv Jozef Eleod - Stanislav pre zamedzenie rodinným nezhodám, postavil majetok, ktorý už obsahoval poľnosti, lesy a kremnický majolikový závod, na právny základ účastinnej spoločnosti pod menom "Kossuch Glass". Tento názov vošiel do povedomia celej svetovej podnikateľskej verejnosti. Na základe obchodných stykov sa výrobky závodu vyvážali do všetkých európskych štátov, hlavne však na Balkán, do Egypta a do Perzie. Prerod zaznamenala i výroba. Vyrábalo sa väčšinou kvalitné stolné sklo, nápojové súpravy, prejímané kalichy a sklo farebné. Po prvej svetovej vojne vznikli odbytové problémy. Balkán bol stratený a nové odbytištia sa ťažko hľadali. Postupne ich zaisťoval Dr. Eleod Kende, ktorý bol pozvaný riadiť účastinnú spoločnosť. Využil všetky svoje styky v zahraničí a podarilo sa mu presadiť na západných trhoch (Nemecko, Taliansko, Anglicko, Amerika, Francúzsko a Austrália). V období rokov 1933 až 1938 vyviezla účastinná spoločnosť na západné trhy tovar v hodnote 30 miliónov Kčs. Počas II. svetovej vojny závod vyrábal prevažne pre Nemecko. Pracovalo sa nepretržite až na malé výnimky. V období konjuktúry pracovali v závode i sklári z iných závodov, ktoré prácu zastavili. Jedine od jesene 1944 do apríla 1945 závod stál v dôsledku prechodu fronty. V roku 1945 bola na účastinnú spoločnosť uvalená Národná správa a v roku 1948 bol závod znárodnený.

Po celú dobu až do roku 1979 bol odbyt na západné trhy zaistený. Za 150 rokov existencie závodu bol jeho výrobný trend i kvalita stúpajúca. Snáď na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, kde vo svete nie je náš závod zastúpený v podobe krehkej krásy. Viacero čestných uznaní a ocenení dokazuje schopnosti a zručnosť jeho zamestnancov, ktorí spolu s vedením závodu, v súčasnosti ako akciová spoločnosť sú rozhodnutí i do budúcna pokračovať v týchto tradíciách.

Povesť o baníckom nešťastí

Správca miestnej zlatej bane bol veľmi zlým a márnotratným človekom. Chudobným baníkom nevyplácal svoje mzdy a majiteľom bane kradol zlato. Jeden raz žalovali na neho u majiteľa bane a ten mu dal okamžitú výpoveď. Za toto správca osnoval strašnú pomstu. Baníci nič netušiac pustili sa do hĺbky zeme za každodennou prácou. Správca sa prikradol k otvoru bane a odrazil blízky potok do bane. V bani sa utopilo 77 baníkov. Správca súc spokojný svojim neľudským činom, šiel na Brezinu, kde žali ženy zahynuvších baníkov.

Zastavil sa pri nich, škodoradostne im hovoril : "Žnite, žnite žničky, 77 ste vdovičky!"

So smiechom šiel ďalej a na temeni vrchu zabil ho hrom.

Táto povesť sa zachovala o tomto baníckom nešťastí. Či v skutočnosti voľakedy došlo v miestnych baniach k takémuto strašnému nešťastiu, to s určitosťou tvrdiť nemožno, lebo o tom niet vierohodných záznamov.

Cinobaňa - významná archeologická lokalita pilínskej a kyjatickej kultúry

Najstaršie dejiny Cinobane sa v ostatných rokoch podstatne rozrástli o kapitolu, ktorej mozaiku od roku 2007 systematickým archeologickým výskumom skladá tím pracovníkov z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Poznatky z výskumu nálezísk z obdobia popolnicových polí až zo začiatku staršej doby železnej (13. až 8. stor. pred n. l.) sú mimoriadne hodnotné tak z hľadiska vedeckého, ako aj zaujímavým potenciálom pre rozvoj turizmu na severe regiónu Novohradu. Komplex súvekých nálezísk tvorí sídlisko a pohrebisko v polohe Jarčanisko a hradisko na vrchu Strieborná. Pod akropolou hradiska bola objavená pseudokrasová jaskyňa.

Predmetom bádania je predovšetkým veľké žiarové pohrebisko. Jeho terénny výskum prináša a rozširuje cenné informácie o pilinskej (entite nazvanej podľa lokality Piliny v Maďarsku) a kyjatickej kultúre (entite nazvanej podľa lokality Kyjatice na Slovensku), ktoré v starobylej baníckej obci na úpätiach Slovenského rudohoria zanechali vrcholný prejav slovenského praveku. Najlepším svedectvom toho sú archeologické nálezy z doteraz odkrytých 290 hrobov. Geofyzikálnym prieskumom sa zistilo, že na lokalite ich je najmenej ešte raz toľko. O významnej pozícii Cinobane v najstarších dejinách Slovenska niet pochýb. Početné okolité archeologické náleziská severného Novohradu, ktoré osídlili kmene pilinskej a potom kyjatickej kultúry nielen intenzívne, ale aj dlhodobo, túto skutočnosť výstižne dopĺňajú.

Výskumy naznačujú, že obyvateľstvo popolnicových polí prišlo do chotára dnešnej Cinobane z juhu na prelome 13. a 12. stor. pred n. l. V sledovanom zemepisnom priestore toto obdobie časovo korešponduje s mladším obdobím pilinskej kultúry. Kým historicky dobre známe východné Stredomorie už poznalo konkrétnych hrdinov, ktorí chrabro bojovali v Tróji, mená tvorcov náplne tejto archeologickej kultúry ostávajú neznáme. Anonymné rody doznievajúcej pilinskej a formujúcej sa kyjatickej kultúry sa však v podhorských oblastiach juhu stredného Slovenska neusadili na niekoľko storočí náhodne. Vznik osídlenia pod Striebornou súvisel s klimatickými výkyvmi a rozsiahlymi kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sprevádzali početné migrácie obyvateľstva mladšej doby bronzovej v širšom stredoeurópskom priestore. Okamih príchodu kolonistov bol priestorom pre magické a kultové obrady, potvrdzujúce správny výber miesta pre sídlisko. Takto začal príbeh o ľude popolnicových polí z Cinobane, ktorý tu i pochovával. Pohrebisko na juhovýchodne orientovanom svahu slúžilo kontinuálne po stáročia (od 13. do 8. stor. pred n. l.). Ani výber polohy pre ukladanie pozostatkov mŕtvych nebol náhodný, pravidelný a intenzívny kontakt posvätného miesta s najvyšším božstvom - Slnkom - bol pravidlom i povinnosťou. Vzhľadom na vtedajšie náboženské zvyklosti a kultové predstavy sa pohrebisko vyznačuje prísne dodržiavaným žiarovým pohrebným rítom. Miesto spaľovania zosnulých - žiarovisko - sa zatiaľ neidentifikovalo. Na základe geofyzikálnych meraní ho však možno predpokladať južne od pohrebiskovej plochy. Archeobotanické analýzy Jany Mihályiovej preukázali, že mŕtvych spaľovali na hraniciach prevažne z dubového dreva. Najlepším dokladom majstrovského narábania s ohňom sú samotné prepálené kosti. Tie z konca doby bronzovej sa vyznačujú až kriedovitou konzistenciou. Prevažná časť určiteľných zlomkov ľudských kostí podľa antropologického určenia Jaroslavy Pavelkovej patrila deťom a nedospelým jedincom. Vysoká úmrtnosť v populáciách mladšieho praveku síce až tak neprekvapuje, avšak zaujímavá je častá prítomnosť kostí viacerých jedincov (napr. dospelého a dieťaťa) v jednotlivých hroboch.

Budovanie hrobov a ich situovanie na pohrebisku podliehalo premyslenej organizácii a z generácie na generáciu rešpektovanej tradícii. Dokladom toho je usporiadanie hrobov do línií, ktoré sa na svahu kolmo pretínali, alebo ukladanie hrobov s podobnými konštrukciami blízko vedľa seba. Špecifikom pohrebiska, ale aj funerálnych praktík mladšej i neskorej doby bronzovej vôbec, sú hroby v kamenných skrinkách. Zhora ich zakrývali kamenné platne, mohylky alebo príkrovy. Okolo niektorých skriniek boli vytvorené vence. Systematické budovanie kamenných hrobových konštrukcií vyžadovalo iste veľa umu a úsilia, čo presvedčivo dokladajú skrinky, ktorých dná boli starostlivo vyložené menšími ploskými kameňmi. Úctyhodné množstvo energie, vynaloženej v medziach pohrebného rituálu, veľmi dobre odzrkadľujú aj viacnásobné vrstvy kameňov nad hrobmi - mohutné príkrovy. Veď miestne zdroje kamennej suroviny boli v podstate nevyčerpateľné.

Do skriniek sa s úctou ukladali spálené kosti a hrobový inventár, najčastejšie zastúpený keramikou (urnou - popolnicou a prílohami) a bronzovými predmetmi (šperkami, doplnkami odevu, toaletnými predmetmi, nástrojmi, poprípade zbraňou). Najjednoduchším typom žiarového hrobu na pohrebisku v Cinobani bol jamkový hrob. Uvedený termín odzrkadľuje fakt, že spálené kosti boli vložené, resp. vysypané do plytkej jamky bez ďalšej úpravy. Vzhľadom na ich jednoduchosť sa predpokladá, že išlo o hroby ľudí na okraji vtedajšej society (popravených, previnilcov, zajatcov a pod.). Charakteristický typ hrobu epochy popolnicových polí pozostával z urny zakrytej miskou. K popolniciam pozostalí prikladali menšie keramické milodary, najčastejšie šálky, amforky či vázičky. Okrem spálených kostí sa do urien často dostal ohňom poškodený zvyšok bronzového artefaktu.

Skladba hrobovej keramiky vychádza zo všeobecne ustálenej hrnčiarskej produkcie obdobia popolnicových polí až počiatku doby železnej. V hroboch sa objavujú amfory, vázy, misy, šálky, hrnce, pokrievky, ich zmenšeniny a výnimočne aj zvláštne keramické tvary (napr. závesná elipsovitá nádobka pripomínajúca košík) či bežná sídlisková keramika (napr. cedidlo). Najmä amfory, vázy a šálky boli zdobené pôsobivou a nadčasovou ornamentikou. Niektoré keramické tvary (najmä hrnce z neskorej doby bronzovej) boli zvnútra impregnované tzv. smolným náterom. Na majstrovstvo a vynaliezavosť hrnčiarov kyjatickej kultúry poukazujú nádobky s prevŕtaným uškom kolienkovitého tvaru na poťahovanie tekutín. Tie mohli byť používané tak pri kultových obradoch, ako aj na pitie vody z prameňa, destilovaných nápojov či odvarov z liečivých rastlín. Všeobecne sa tieto keramické nádobky spájajú i s prikrmovaním malých detí. Preskúmali sa hroby, v ktorých ich bolo uložených zároveň niekoľko (aj štyri kusy). Ktovie ako to bolo naozaj, no semienka bylín s liečivými účinkami sa v hrobových nádobách skutočne objavili.

Stav bronzových predmetov z pohrebiska je učebnicovým príkladom postupného zdokonaľovania techniky kremácie od začiatku po záver pochovávania pod Striebornou. V hroboch často zastúpené zlomky bronzových ihlíc spínali odev, dvojčepeľovou bronzovou britvou sa holil iste významný muž a zlomky bronzových kosákov evokujú žatvu doby bronzovej. Prsty mužov aj žien zdobili prstene z bronzového drôtu, do vlasov sa vplietali viacnásobne vinuté krúžky, súčasťou náhrdelníkov boli bronzové špirálky. Do hrobov význačnejších osôb boli vložené bronzové nožíky a v jednom prípade i klasická sekera s tuľajkou. Do hrobov sa však toto všetko dostalo až po rituálnej očiste ohňom. Nie menej interesantnými nálezmi sú malý zlatý krúžok, sklené koráliky alebo horský krištáľ. Uvedené nálezy a ich kontexty sú svedectvom nielen zákonitostí pohrebného rítu, ale aj mnohorakých stránok života hierarchizovanej spoločnosti doby bronzovej. Železná troska, kus železnej lupy a železné predmety (kladivá, kramľa) zase indikujú počiatky železiarstva na úpätiach Slovenského rudohoria, avšak až v mladšej dobe laténskej. Ich výskyt na ploche pohrebisku zatiaľ nedokážeme spoľahlivo vysvetliť. Súviseli azda s tajomnými rituálmi Keltov na mieste posledného odpočinku ich „predkov“ ?

O sídlisku a hradisku z doby popolnicových polí v súčasnosti vypovedajú iba nálezy z menších archeologických sond, keramika zberového charakteru a v roku 1866 nájdený a dnes nezvestný bronzový meč z mladšej doby bronzovej. Posledné terénne pozorovania však pripúšťajú interpretáciu, že na Striebornej bolo centrálne hradisko s akropolou.
Koniec existencie sídliska a používania pohrebiska pod Striebornou sa stráca v hmlách 8. storočia pred n. l. V tom čase bolo podľa legendy na Apeninskom polostrove založené večné mesto - Rím. Do spustnutej pravekej osady na Jarčanisku sa život vrátil najneskôr v mladšej dobe laténskej (na prelome 3. a 2. stor. pred. n. l.). Grafitová keramika zo sídliska, ako aj honosná železná spona, nájdená vo vrstve kameňov nad skrinkami žiarových hrobov na pohrebisku, sú dôležitými stopami pohybu a prítomnosti Keltov v Novohrade. Tí sú však už hrdinami inej historickej epochy. Epochy, ktorou sa Cinobaňa ocitla na prahu písaných dejín.


Text: prof. PhDr. Václav Furmánek, DrSc. - PhDr. Vladimír Mitáš, PhD.
Foto: PhDr. Vladimír Mitáš, PhD.

Výber literatúry:
V. Furmánek - V. Mitáš: Cinobaňa - eine weitere bedeutende Fundstelle aus der Urnenfelderzeit in der Slowakei. Das Altertum 55, 2010, s. 33-58.
V. Furmánek - V. Mitáš: Pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani, okr. Poltár (predbežná správa). In: V. Furmánek - E. Miroššayová (Eds.): Popolnicové polia a doba halštatská. Zborník referátov z X. medzinárodnej konferencie "Popolnicové polia a doba halštatská" Košice, 16. – 19. september 2008. Nitra 2010, s. 101-116.
V. Furmánek - V. Mitáš: Nové pohrebisko kyjatickej kultúry v Cinobani (Slovensko). In: J. Gancarski (Ed.): Transkarpackie kontakty kulturowe w epoce kamienia, brązu i wczesnej epoce żelaza. Krosno 2010, s. 393-412.
V. Furmánek - V. Mitáš - J. Pavelková: The burial ground of the Kyjatice culture in Cinobaňa (Slovakia). In: Sz. Guba - T. Károly (Eds.): „Régről kell kezdenünk…“ Studia Archaeologica in honorem Pauli Patay. Szécsény 2010, s. 125-136.
J. Pavelková: Dosavadní výsledky antropologické analýzy žárového pohřebiště kyjatické kultury v Cinobani (roky 2008 a 2009). In: R. Korený (Ed.): Doba popelnicových polí a doba halštatská. Příspěvky z XI. konference Příbram 7. – 10. 9. 2010. Příbram 2011, s. 59-64.

Foto. Cinobaňa, okr. Poltár. Zábery z terénneho výskumu v rokoch 2011-2013.