Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História

Naša Obec Cinobaňa vznikla v 13. storočí ako banícka osada. Jej existencia je písomne doložená od roku 1279. Staré a cudzojazyčné názvy obce uvádzajú tieto pomenovania:

z roku 1279 - Villa Svine
z roku 1342 - Cciuina
z roku 1393 - Zennobanya
z roku 1460 - Zwynyebanya
z roku 1773 - Szino-Banya
z roku 1920 - Cinobaňa

Od polovice 14. storočia patrila Cinobaňa k hradnému panstvu Šomoška. Zakladateľmi a prvými obyvateľmi obce boli Slovania. Dokazujú to i mnohé názvy v chotári obce, ktoré sú slovanského pôvodu: Rovňa, Šibenice, Viničky, Hlbokô, Lipinka, Kostolné, Stráňa, Krivé zeme, Bánično, Červenica, Saskô, Cinopeľ, Brezina, Svinô... Vrchy na okolí majú tiež slovanské názvy: Strieborná, Kopy, Borisovo, Hrb, Brezina, Chrobča.

V rokoch 1554 - 1594 sa nachádzala pod tureckou nadvládou.

V 17. - 18. storočí mala naša obec štatút mestečka. Táto skutočnosť súvisela s rozvojom baníctva (dolovanie striebra a medi). V miestnych kopcoch a dolinkách Cinobane a jej okolí sa ťažili farebné kovy. V súvislosti s banskými osadami Cinobaňa a Lovinobaňa sa počas vlády Ladislava IV. (1272 - 1290 ) spomína "urbura" kráľovský príjem zo strieborných baní týchto osád, čo dosvedčuje, že sa v nich ťažilo striebro. Banské diela sa mohli nachádzať v pohorí Strieborná a Mertlovo, ku ktorým bol prístup z chotárov oboch obcí. Veľa údajov o baníctve sa z tohto obdobia nezachovalo. Bolo to spôsobené aj tým, že toto územie bolo viac desaťročí ohrozované Turkami a istý čas aj pod ich nadvládou. V 70. rokoch 18. storočia boli v Cinobani a okolí intenzívne kutacie práce. Neboli však veľmi úspešné. Najstaršie údaje o ťažbe pochádzajú z roku 1536, nedá sa z nich však zistiť, aké druhy kovov sa tam ťažili.

V 18. storočí upadol záujem o ťažbu drahých kovov v Cinobani.´V chotári obce je jeden hon, ktorý sa volá "Gapeľ". Na tomto mieste vyvážali rudu zo šachty a pri tomto mieste ešte okolo roku 1790 boli malé banícke domčeky. Tam kde teraz stojí Katarínska Huta bol tiež "Gapeľ" a nad ním zeme probované na zlato.

Začiatkom 19. storočia nastal veľký dopyt po železe a liatine. Zakladateľom železiarne v Cinobanskej Maši bol Ján Kossuch. Železiareň spracúvala 25 rokov železnú rudu z Turičiek (Kopy), Hrbu (Malá Baňa, Veľká Baňa). Kutacie práce prebiehali aj na Viničkách, kde sa dolovala železná ruda /kronika obce Cinobaňa/. Ťažba železnej rudy bola nerentabilná. Postupne baníctvo v Cinobani zaniklo.

V roku 1836 založili podnikatelia z rodiny Kuchynka skláreň v osade Katarínska Huta. V roku 1854 prevzal skláreň nový podnikateľ Ján Kossuch. V roku 1847 vznikla v obci železiareň, ktorej majiteľom bol Ján Kossuch. V roku 1854 ju prevzali Kuchinkovci a od roku 1882 bola vo vlastníctve Juraja Krámera a jeho dedičov. V 17. - 18. storočí mala Cinobaňa aj Jarmočné právo. Súviselo to s jej postavením ako mestečka. Toto je potvrdené aj v monografii Novohradu, vydanej v r. 1911 v Budapešti. V roku 1873 zúrila v Cinobani epidémia cholery ktorej podľahlo 1840 obyvateľov.


 

Zlieváreň - história

Výroba sivej liatiny v Cinobani má bohatú a dlhú zlievárenskú tradíciu. Prvá "železiareň" na území terajšej firmy bola založená v roku 1846. Vyrábali sa v nej rôzne odliatky zo surového železa. V roku 1860 boli vysoké pece zrušené a nahradené kuplovými pecami. Po znárodnení v roku 1948 bol závod pričlenenýk n.p. Kovosmalt Fiľakovo. V závode sa vyrábali odpadové rúry, kanalizačná liatina, veľkokuchynské sporáky a smaltovaný riad. V roku 1957 prešiel závod pod n.p. Podpolianske strojárne Detva. V tomto období sa závod orientoval na výrobu odpadovej kanalizačnej liatiny a strojných odliatkov pre potreby pobočných závodov podniku ZŤS š.p. Detva. Od 1.7.1990 sa závod odčlenil od ZŤS š.p. Detva a stal sa samostatným podnikom. Od roku 1992 sa tento štátny podnik pretransformoval na Novohradskú zlieváreň a.s. , neskôr na spoločnosť s ručením obmedzeným. Do dnešných dní viackrát zmenil majiteľov (OTA s.r.o., GML s.r.o.). Závod zabezpečuje výrobu odliatkov odpadovej kanalizačnej liatiny a strojných odliatkov až do hmotnosti 2500 kg zo sivej liatiny. Ďalej ponúka výrobu presných odliatkov metódou vytaviteľného modelu.


 

Skláreň Katarínska Huta - história

Milovať sklo znamená zabudnúť na tmu a tieň,
znamená povzniesť sa k svetlu a jasu,
zadívať sa vyššie do dúhových reflexií a žiaru,
stať sa ušľachtilejšou a jasnejšou bytosťou.

Milovať sklo znamená obdivovať a ceniť si tie vlastnosti,
ktoré tvoria jeho trvalú hodnotu,
nekompromisnú pravdu hmoty a pravdu práce.

 

Sklársky závod Katarínska Huta bol založený v roku 1841. Založil ho František Kuchynka a bratia. Podnetom k jeho založeniu bol dostatok krásnych bukových lesov a bohatý výskyt kremičitých kameňov na okolitých kopcoch. Spomenuté dôvody neboli samoúčelné. Kvalitné bukové drevo sa používalo na výrobu foriem a vykurovanie pecí a kremeň bol používaný ako základná sklárska surovina na výrobu skla. Závod produkoval spočiatku tovar pre potrebu okolia (džbány, mliečniky, tabuľové sklo a podobne). Avšak už v roku 1842 sa podnikateľ zúčastnil zemskej výstavy v Budapešti s pokálom, ktorý nebol určený na predaj, preto neobdržal cenu. Pokál bol ocenený mimo súťaž vzhľadom k jeho veľkosti a zvláštnemu prevedeniu. Doposiaľ je vystavený v budapeštianskom múzeu. Viaceré podobné podujatia znamenali nezabudnuteľné meno sklárne v podnikateľských kruhoch. Avšak už v roku 1843 skláreň za vystavené výrobky obdržala zlatú medailu.

Ďalší rozkvet výroby nastáva prevzatím sklárne novým majiteľom, švagrom zakladateľa, Jánom Kožuchom v roku 1849, ktorý bol obchodníkom so sklom v Budapešti a zároveň majiteľom železiarskeho závodu v Cinobanskej Maši, kde sa vyrábalo náradie pre potrebu sklární (formy, naberačky skla, mechanické meniace zariadenia a iné). Po jeho smrti v roku 1863 prevzala a zveľaďovala závod jeho manželka Karolína rodená Kuchynková, ktorá viedla závod ešte plných 40 rokov.

Jej zať, doktor práv Jozef Eleod - Stanislav pre zamedzenie rodinným nezhodám, postavil majetok, ktorý už obsahoval poľnosti, lesy a kremnický majolikový závod, na právny základ účastinnej spoločnosti pod menom "Kossuch Glass". Tento názov vošiel do povedomia celej svetovej podnikateľskej verejnosti. Na základe obchodných stykov sa výrobky závodu vyvážali do všetkých európskych štátov, hlavne však na Balkán, do Egypta a do Perzie. Prerod zaznamenala i výroba. Vyrábalo sa väčšinou kvalitné stolné sklo, nápojové súpravy, prejímané kalichy a sklo farebné. Po prvej svetovej vojne vznikli odbytové problémy. Balkán bol stratený a nové odbytištia sa ťažko hľadali. Postupne ich zaisťoval Dr. Eleod Kende, ktorý bol pozvaný riadiť účastinnú spoločnosť. Využil všetky svoje styky v zahraničí a podarilo sa mu presadiť na západných trhoch (Nemecko, Taliansko, Anglicko, Amerika, Francúzsko a Austrália). V období rokov 1933 až 1938 vyviezla účastinná spoločnosť na západné trhy tovar v hodnote 30 miliónov Kčs. Počas II. svetovej vojny závod vyrábal prevažne pre Nemecko. Pracovalo sa nepretržite až na malé výnimky. V období konjuktúry pracovali v závode i sklári z iných závodov, ktoré prácu zastavili. Jedine od jesene 1944 do apríla 1945 závod stál v dôsledku prechodu fronty. V roku 1945 bola na účastinnú spoločnosť uvalená Národná správa a v roku 1948 bol závod znárodnený.

Po celú dobu až do roku 1979 bol odbyt na západné trhy zaistený. Za 150 rokov existencie závodu bol jeho výrobný trend i kvalita stúpajúca. Snáď na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, kde vo svete nie je náš závod zastúpený v podobe krehkej krásy. Viacero čestných uznaní a ocenení dokazuje schopnosti a zručnosť jeho zamestnancov, ktorí spolu s vedením závodu, v súčasnosti ako akciová spoločnosť sú rozhodnutí i do budúcna pokračovať v týchto tradíciách.


 

Historické fotky

bez názvu
Katarínska Huta - kaštieľ

Katarínska Huta - kaštieľ

Stará Maša - zlieváreň

Stará Maša - zlieváreň

železničná stanica Cinobaňa

železničná stanica Cinobaňa


 
 

 

Cinobanský občasník

Elektronická podateľňa

Nájdete nás aj na facebooku

Zaujímate sa o fungovanie samosprávy vo vašej obci?
 
 
147

 
webygroup

Úvodná stránka